náleží udržiavať medzi sebou mier”

V tomto roku si pripomíname 1130 rokov od narodenia veľkého filozofa, ktorý si vyslúžil čestný titul “druhý učiteľ” alebo titul “Aristoteles Východu”. Al-Fárábí Abu Nasr pochádzal z Turkestanu, narodil sa v tureckom Churásáne okolo roku 873, zomrel v Damašku roku 950. Vyštudoval v Bagdade medicínu, matematiku a predovšetkým filozofiu. Písal po arabsky. Mimoriadne veľký bol vplyv Aristotela a Platóna na Fárábího. Fárábí vytvoril celý encyklopedický systém podobný Aristotelovmu učeniu. Napísal okolo 160 traktátov. Vo vedeckej literatúre má miesto názor, podľa ktorého Al-Fárábí samostatným, tvorivým a originálnym filozofickým myslením výrazným spôsobom komentoval dedičstvo veľkého Platóna a zvlášť Aristotela. V tomto zmysle Fárábího komentáre sú formou vyjadrenia tvorivej originálnej mysle. Komentovanie je taký druh filozofického myslenia predmetom ktorého vystupuje určitý filozofický systém, škola alebo tradícia. Všeobecne sú známe slová Avicenny (Ibn-Sinu), veľkého žiaka veľkého mysliteľa, ktorého skúmanie je nerozlučne späté s myšlienkami Al-Fárábího, že práve len vďaka komentárom Al-Fárábímu pochopil Aristotelovu “Metafyziku”. Učenie Fárábího zahrňuje všetky filozofické problémy tohto obdobia. Zaoberal sa politikou, psychológiou, etikou, estetikou, prírodnými vedami a zvlášť logikou. Okrem filozofických rozpráv vydal aj rozpravu o hudbe.

Základným problémom, od ktorého sa začína rozvíjať etická myseľ Fárábího, je problém, ako človek môže dosiahnuť krásu a šťastie, umenie žiť v harmónií so svetovým celkom. Ľudské šťastie - to je najvyššia absolútna hodnota. Preto je hranicou snáh všetkých ľudí. Ale chápanie šťastia u rôznych národov je rôzne. Existencia rôznych náboženstiev to potvrdzuje. Šťastie Fárábí stavia nad náboženské prikázania. Aby ľudia mohli byť šťastní treba vedieť, v čom spočíva skutočné šťastie, lebo cena nesprávneho úsudku je príliš veľká. A práve filozofia, ktorá skúma, čo je to svet, aké je miesto človeka v ňom, odhaľuje zmysel existencie cnostného človeka.

Šťastie nie je odmenou za činy, ktoré vedú ku šťastiu, alebo odmenou za odmietanie nemorálnych skutkov, pretože to by znamenalo, že cnosť je získavanie plusov za krásne skutky, a že človek len za možnú budúcu výhodu sa prikláňa k dobrému, a preto odmieta nemorálne. Odmietanie s úmyslom získania “druhého” života, je pokrytectvo a falošnosť.

Fárábí vystupuje za nezávislý charakter cnosti, je proti falošnému obráteniu cnosti na predmet obchodu a odmeny na druhom svete. Skutočne cnostný človek vyznáva spravodlivosť preto, že ona sama osebe je blahom, nepotrebuje doplniteľné ocenenie, a zlo nekoná preto, lebo s takýmito činmi nesúhlasí, ale považuje ich za nemorálne sami osebe. Skutočná odmena cnosti je samotná cnosť. Fárábí odmieta utilitaristicko-pragmatické, pokrytecké “zdôvodňovanie” nevyhnutnosti cnosti, ktoré by smerovalo v konečnom dôsledku k materiálnemu úžitku. Vystupuje za to, že cnosť sama osebe má svoju hodnotu.

Smrť nie je strašnou pre cnostného človeka. Pred tvárou smrti si cnostný človek uchováva svoju hrdosť, neupadá do paniky a cení si život a snaží sa ho predĺžiť. Cnostný človek sa smrti nebojí a želá si svoj život predĺžiť, aby mohol konať blahá. Preto sa nesnaží približovať k smrti, ale víta ju dôstojne. Ak taký človek zomrie, netreba ho oplakávať – v epikurovskom duchu – hovorí Fárábí, ale jeho spoluobyvateľov, ktorým bol prospešný.

Smrť je strašná pre obyvateľov nerozumných miest, lebo oni strácajú všetko, o čo sa usilovali – bohatstvo, česť, slávu, všetko to, čo odkrýva pominuteľnosť. Nemorálni ľudia sa pred tvárou smrti kajajú, ľutujú to, čo robili po celý svoj život, je im strašne, no nie kvôli svedomiu, ale kvôli svetabôlu, že môžu stratiť nádej v záhrobný život. To ale neznamená, že smrť treba považovať za nejakú dokonalosť, že oddelenie duše od tela smeruje k múdrosti a dokonalosti, tvrdí Fárábí. Osobám, ktoré by tomu verili, bolo by logické páchať samovraždy.

Fárábí rozlišuje pojem vôle a pojem slobody výberu. Vôľa môže byť čistou náladou, ako napríklad v prípade, keď človek smeruje svoju vôľu k nesmrteľnosti (sám príklad je pozoruhodným nemenej ako teoretické tvrdenie ku ktorému bol uvedený). Sloboda výberu spojená s vôľou, s tým čomu človek dáva prednosť, to je s možnosťou vybrať si. Aby sme mohli dosiahnuť šťastie, nevyhnutné je teoreticky ho zdôvodniť. Preto Fárábí poukazuje na organické prepojenie etiky a politiky s teóriou poznania. Ba čo viac, etika a politika predstavujú u neho dokončenie všeobecnej koncepcie sveta.

Preto traktát “O názoroch obyvateľov cnostného mesta”1), ktorý je venovaný sociálno-teoretickým otázkam, rozoberá tiež všeobecné otázky metafyziky, kozmológie, teórie poznania. Filozofia v dosahovaní šťastia hrá podstatný význam. “Pretože my dosahujeme šťastie len vtedy, keď nám je vlastné prekrásne, a prekrásne dosahujeme len vďaka umeniu filozofie, z toho všetkého nevyhnutne vyplýva, že predovšetkým vďaka filozofii my dosahujeme šťastie” (3, s. 35). Ale, aby sme ovládli filozofiu je nevyhnutná aj dobrá morálka a sila rozumu.

Fárábí delí cnosti na rozumné a dianoetické. Rozumné cnosti sú múdrosť, bystrosť a ostrovtip rozumu. Dianoetické cnosti sú spravodlivosť, striedmosť, štedrosť, udatnosť. Obidva druhy cnosti nie sú vrodenými. Podľa Fárábího “Človek nie je obdarený od prírody cnosťou alebo nemravnosťou, takisto ako sa človek svojím narodením nestáva tkáčom alebo pisárom” (3, s. 18).

Človek potrebuje dokonalú morálku, ktorá vzniká v dôsledku návykov uskutočňovať krásne skutky. Narodením človek získava len etickú dispozíciu.

Krásne skutky sa uskutočňujú z dobrej vôle, a nie náhodou, ale systematicky počas celého života sa formuje krásny skutok. Preto Fárábí veľký význam pripisuje návyku ako faktoru, ktorý formuje “morálku” človeka.

Znalosti o prekrásnom a spravodlivom musia mať praktickú orientáciu. Človek, ktorý nepozná vedu, je bližšie k filozofii, ak jeho skutky zodpovedajú tomu, čo je prekrásne, ako ten, kto prečítal knihy, týkajúce sa rôznych oblastí poznania, ale nezosúladil svoje skutky s prekrásnym. Okrem teoretického poznania sú potrebné cnostné skutky. Z dvoch ľudí – jeden celkom prečítal všetky práce Aristotela, ale neprenikol dušou v ich zmysel, ohraničil sa len memorovaním; druhý neprečítal Aristotela, ale konal rozumne a cnostne, podľa Fárábího filozofom môžeme nazvať skôr toho druhého.

Fárábí sa snaží porozumieť konštrukcii sveta systematicky. Začiatok vyzerá celkom tradične, je to alah (boh). Stred – to je hierarchia bytia. Človek – to je indivíduum, ktoré postihuje svet (vniká do podstaty sveta) a koná v ňom. Koniec – to je dosiahnutie skutočného šťastia.

“Človek musí dôjsť k ušľachtilosti ako i k podstate vecí, ba čo viac musí byť zdržanlivým a húževnatým v procese ovládnutia vied, musí v svojej podstate ľúbiť pravdu, spravodlivosť, neprejavovať tvrdohlavosť a egoizmus vo svojich prianiach, nebyť pažravým v jedle, pití, opovrhovať vášňami, peniazmi... Človek si musí uchovávať hrdosť v tom, čo ľudia odmietajú, byť dobre vychovaným, ľahko sa podriaďovať dobru a spravodlivosti, a tvrdo bojovať so zlom a nespravodlivosťou, byť veľmi rozvážnym” (3, s. 345).

Otázky mravnosti úzko spojuje s intelektuálnymi kvalitami človeka, s jeho rozumnosťou, preto etické kategórie, ktoré rozoberá, zosobňujú v sebe nielen určité normy a pravidlá morálnych vzťahov, ale v určitej miere aj výsledky rozumnej činnosti ľudí v priebehu celej histórie ich existencie. Dobré mravy a sila rozumu, spoločne sú ľudskou prednosťou (hodnotou) v tom zmysle, že cnosť každej veci spočíva v prevahe a v dokonalosti nej samotnej a v jej činnosti (konaní), - píše Fárábí v kritike “Ako nájsť cesty k šťastiu”.

Nakoľko rozumná činnosť sa skúma ako podstata, ako prirodzená vlastnosť človeka, etické normy a pravidlá Fárábí odvodzuje zo skúsenosti každodenného spoločenského života človeka. Etické kategórie preto nie sú pre neho niečím božským, dopredu stanoveným, ale vznikajú z konkrétnych vzťahov medzi konkrétnymi ľuďmi. Môžu sa meniť a vyvíjať.

Všetky vlastnosti a stavy človeka Fárábí rozdeľuje na prirodzené (vrodené) a získané prostredníctvom osobnej skúsenosti v procese životnej praxe. K prirodzeným vlastnostiam vzťahuje niektoré biologické, fyzické a s nimi spojené psychické vlastnosti alebo dispozície a sledujúce z nich intelektuálne, fyzické a morálne kvality, napríklad: dispozíciu tela k nádhernej realizácii činnosti v ktoromkoľvek umení”, jasne vyjadrené sklony (vlohy) k realizácii tej ktorej činnosti, niektoré črty charakteru – tvrdosť, mäkkosť, pohotovosť, pomalosť atď.

Ľudia sa rodia rovnými, novorodenci nemajú žiadne morálne a intelektuálne cnosti. Tieto cnosti sa získavajú. K získaným vlastnostiam a stavom patria vedy, remeslá (umenia), morálka, morálne normy atď. Schopnosti človeka vykonávať remeslá a umenie podľa Fárábího nie sú vrodenými, prirodzenými. Ak by boli takými potom vládcovia dosiahli by svoj stav nie vďaka vlastnému úsiliu, ale vďaka svojim vrodeným kvalitám. Morálne kvality a hodnoty ako aj vedecké znalosti, zručnosť v remeslách, v umení a v ďalších sa získavajú ľuďmi vďaka vplyvu okolitého prostredia.

To, vďaka čomu človek získava mravy alebo prechádza od jednej morálky k druhej, s ktorou sa stretáva, to je návyk a pod návykom rozumieme, tvrdí Fárábí, jednotlivé, dlhé opakovanie akejkoľvek činnosti. Pretože prekrásne mravy sa taktiež získavajú návykom, musíme tiež povedať o tých veciach, na ktoré si zvykáme, keď získavame dobré mravy, ako i o tých, vďaka ktorým získavame zlé mravy (zlú povahu) - (pozri, 3, s.12).

Zaujímavé je, že Fárábí značnú úlohu v tomto procese pripisuje vôli. Teda, podľa Fárábího spoločenské prostredie, vzájomné vzťahy medzi ľuďmi v spoločenskom zoskupení ako aj ľudská vôľa vystupujú ako rozhodujúce faktory vo formovaní duchovného profilu človeka a následne jeho životnej cesty.

Silným prostriedkom formovania človeka v horeuvedenom smere je podľa Fárábího tiež štúdium a učenie. Predovšetkým vďaka nim vznikajú morálne a intelektuálne kvality, nevyhnutné pre mladého človeka, ktorý sa snaží dosiahnuť dokonalého šťastia. Štúdium - to je osvojenie si základov vied prostredníctvom učenia, to je teoretické poznanie. Výchova – to je činnosť učiteľa, ktorá smeruje k tvorbe morálnych noriem u mladých ľudí a praktických návykov k ovládaniu remesiel (umení). V traktáte “Ako dosiahnuť šťastie” – Fárábí zdôrazňuje, že učenie sa má začínať od ovládnutia najprv najjednoduchších vlastností hmoty a končí štúdiom problémov metafyziky.

Pri výchove nevyhnutných návykov a kladných hodnôt Fárábí, považuje za nevyhnutné využiť dve pedagogické metódy v závislosti od konkrétnych podmienok a charakteru vychovávaného. Ak vychovávaní sami prejavujú želanie k štúdiu vied a remesiel, vo vzťahu k nim sa používa tzv. mäkká metóda, smerujúca k zosilneniu ich úsilia k poznaniu. Ak vychovávaní prejavujú svojvoľnosť a neposlušnosť, tak sa k nim použije “tvrdá” metóda. Cieľ učiteľa, ktorý používa pedagogické metódy, spočíva v príprave svojich žiakov k hľadaniu ciest ako dosiahnuť šťastie.

Úloha panovníka podľa Fárábího je analogická úlohe učiteľa. Len panovník na rozdiel od učiteľa vystupuje ako vychovávateľ všetkého ľudu daného štátu. Vládca je učiteľom v širokom, v štátnom rozmere. Taktiež môže využiť horeuvedené metódy výchovy v závislosti od charakteru a psychológie obyvateľov mesta. Napríklad, metódu prinútenia vládca môže uplatniť vo vzťahu k nedisciplinovaným, k tvrdohlavým mestským obyvateľom a obyvateľom púští.

Súčasne Fárábí upozorňuje na dôsledky v prípade zneužívania tohto výchovného systému. Norma správania sa učiteľa, tvrdí Fárábí spočíva v tom, že nemá prejavovať prílišnú prísnosť, ani prílišnú zhovievavosť, pretože prísnosť stavia žiaka proti jeho učiteľovi, a zhovievavosť vedie k neúcte jeho osoby, k neúcte jeho prednášok a jeho vedy. Zo strany učiteľa je nevyhnutná horlivosť a húževnatosť, pretože tie sú podobné vlastnostiam vody, keď kvapka po kvapke drobí kameň. Veľmi dôležité je tiež ohraničiť svoje záujmy jednou vedou, pretože snaha zaoberať sa rôznymi predmetmi smeruje k neporiadku a narušuje systémovosť. Učiteľa a vládcu štátu, ktorí sa nesvedomite stavajú k svojim povinnostiam, k výchove alebo si ich neplnia, Fárábí považuje za ľudí, ktorí si nezasluhujú úctu, ani funkciu, ktorú vykonávajú.

Nevyhnutnou podmienkou k dosiahnutiu šťastia podľa Fárábího je štúdium vied, osvojenie si teoretických znalostí. Človek, ktorý sa chce zaoberať teoretickým poznaním, musí najprv k tomu pripraviť sám seba, a potom zbaviť svoje mravy prirodzených túžob, aby mu ostala len jedna túžba po pravde, a nie po pôžitkoch a súčasne spolu s tým zbystriť silu hovoriacej duše, aby sa ona stala jeho verným prianím.

Ako sme už hovorili, Fárábí morálne spojuje s intelektuálnym. Preto požaduje organické spojenie rozumu, múdrosti, vedeckej zrelosti a vysokých morálnych kvalít. Ten, kto sa chce zaoberať poznaním vied, zdôrazňuje Fárábí, musí byť mladým a skromným, mať dobré zdravie, byť morálnym a vychovaným, principiálnym, vzdialeným od prefíkanosti (lstivosti) a klamstva, musí sa zdržiavať zlých skutkov, musí mať úctu k ľuďom vedy atď.

Fárábí si myslí, že “znalosť má byť ozdobená dobrým správaním”. Celá činnosť, zvyky, obyčaje znalosti a snahy človeka sú zhodnotené mravnosťou podobne tomu, ako plod ovenčuje všetko to, čo prebieha v strome.

V traktáte “Ako dosiahnuť šťastie” Fárábí tvrdí, že skutočné šťastie sa dosahuje len cestou ovládnutia všetkých znalostí (vedomostí) o existujúcich predmetoch cestou štúdia ich príčin a pravých podstát, ich vzniku a existencie, čo v konečnom dôsledku vedie k poznaniu podstaty prvopríčiny. Skutočné šťastie prichádza vtedy keď je odstránené akékoľvek zlo a ľudská duša a rozum sa spoja so svetovým činným rozumom, ktorý je v svojej podstate večný.

Ľudské telo hynie, ale ním dosiahnuté šťastie, ktoré sa stáva duchovným, nezomiera. Duše, ktoré dosiahli šťastie po zmiznutí tela sa spájajú, čo vedie k rastu cnostných kvalít (vlastností), ktoré slúžia ďalším pokoleniam. A každé pokolenie necháva po sebe niečo také (vo forme dosiahnutia šťastia duše), čo sa spája vo všeobecné šťastie, dopĺňa ho a uľahčuje život potomkom. Tieto myšlienky Fárábího súčasnými slovami možno vyjadriť aj nasledovne – šťastie pomocou rozumu a vedy dosahuje takú úroveň duchovnej kultúry, ktorá po smrti jednotlivého človeka alebo pokolenia slúži celému ľudstvu.

Spoločnosť ľudí Fárábí charakterizuje podľa kvalitatívneho a kvantitatívneho príznaku. Na základe toho delí spoločnosť na dva typy: dokonalú a nedokonalú. Dokonalú spoločnosť ďalej člení na tri druhy: mesto (malá spoločnosť), národ (stredná spoločnosť) a ľudstvo (veľká spoločnosť). Nedokonalá spoločnosť má tri úrovne: rodina, dedina (osada), mestská štvrť. Vďaka kvantitatívnym spojeniam ľudí rastie dokonalosť.

Štruktúra spoločnosti je podľa Fárábího podobná štruktúre Vesmíru; a súčasne hovorí, sociálny organizmus sa podobá biologickému organizmu človeka. Funkcie vládcu sa podobajú funkciám lekára, ktorý lieči telo. Až na to, že vládca nelieči telo, ale duše. Dom alebo bunka spoločenského organizmu má tri vzťahy: muž a žena, domáci pán a sluha, rodičia a deti. Hoci rodinu Fárábí nazýva najnedokonalejšou spoločnosťou, z hľadiska genetického ju považuje za prvotnú bunku. Rozdiely medzi národmi Fárábí definuje v duchu geografického determinizmu a antropologizmu. Každému národu sú vlastné tri charakteristické príznaky: prirodzená morálka (mravnosť, tradície), prirodzený charakter (psychologické zvláštnosti) a s tým súvisiaci (spojený) jazyk. Príčinou rozmanitosti (rôznorodosti) národov podľa horeuvedených príznakov sú rozličné časti krajín, spojené rozličným usporiadaním neba a hviezd, vzduchu, vôd, rastlinného a živočíšneho sveta, a teda najrozličnejšími prirodzenými vlastnosťami charakteru.

Všeobecná klasifikácia miest je nasledovná: 1) cnostné mesto, 2) nerozumné mesto, 3) nemorálne mesto, 4) zblúdilé mesto (medzi nemorálnym a zblúdilým mestom sa uvádza ešte premenlivé(vrtkavé) mesto. Cnostné mesto – to je ideál. Nerozumné mesto – realita, ale podľa Fárábího dáva akú takú nádej na zlepšenie, ak sa bude zaoberať osvetou, vzdelávaním, ak nájde múdreho vládcu atď. Pred falošnosťou a vedomým klamstvom spásy niet.

V cnostnom meste vládca a jeho obyvatelia majú skutočnú predstavu o svete a šťastí človeka. V nemorálnom meste chýbajú takéto pojmy, pretože tu vládne nevedomosť – t.j. “nerozumné” mesto, alebo zabúdanie a odklonenie sa od správneho pojmu – “zblúdilé” mesto. Typickým modelom nemorálneho mesta je “nerozumné” mesto.

V “Občianskej politike” filozof delí nerozumné mestá na: mestá nevyhnutnosti, mestá výmenného obchodu, mestá nečestnosti (podlosti), mestá ctižiadostivosti, mestá slobody a kolektívnosti. V meste slobody a kolektívnosti má miesto dobro aj zlo, žijú v ňom mudrci a rečníci, môžu tam žiť aj dôstojní ľudia. Aj medzi nerozumnými mestami sú také, ktoré Fárábí uprednostňuje, a tie môžu sa dostať na cestu cnosti.

V nerozumnom meste sa obyvatelia nikdy nesnažia smerovať ku šťastiu, ktoré podľa Fárábího je najväčšou intelektuálnou dokonalosťou. Obyvatelia nerozumného mesta vyznávajú len také blahá, ktoré sa len zdajú blahami, ako sú telesné zdravie, bohatstvo, rozkoše, sloboda vyznávať pôžitky, pocty a veľkosť. Každé z týchto bláh sa zdá obyvateľom nerozumného mesta šťastím a veľké šťastie podľa nich spočíva v spojení týchto bláh. Opakom týchto bláh sú nešťastia: choroby tela, chudoba, nedostatok rozkoší, strata smerovať k pôžitkom a neprítomnosť pôct. V meste nevyhnutnosti sa obyvatelia obmedzujú len na nevyhnutné veci, ktoré potrebuje telo pre svoju existenciu – jedlo, pitie, oblečenie, pohlavný styk a na pomoc jeden druhému. V meste výmeny obyvatelia si pomáhajú v dosiahnutí zámožnosti a bohatstva, ktoré považujú za cieľ života. V meste nečestnosti a nešťastia si obyvatelia vážia také rozkoše, ktoré pôsobia na zmysly a na predstavivosť, snažia sa vyvolať veselosť a zabaviť sa akýmkoľvek možným spôsobom a prejavom.

Obyvatelia ctižiadostivého mesta si pomáhajú, ale len preto, aby si ich ctili, chválili, aby o nich hovorili a aby ich poznali iné národy, aby ich slávili a velebili slovom i činom, aby vystupovali vo veľkoleposti a nádhere, a to pred očami cudzích, ale aj svojich.

Obyvatelia mocichtivého (vládybažného) mesta dychtia pokoriť iných, sami sa nechcú dať podrobiť nikomu, ich snahy smerujú k dosiahnutiu tej radosti, ktorú prináša pocit víťazstva. V meste pôžitkárskom sa obyvatelia snažia dosiahnuť, aby každý z nich mohol slobodne robiť to, čo chce, a ničím nezabraňovať rozkošiam. Najnižším typom nerozumného mesta je mocichtivé mesto. Kolektívne mesto Fárábí niekedy nazýva slobodným. Takéto mesto spojuje v sebe črty všetkých miest – nízke, ale aj vznešené.

Obyvateľov miest Fárábí delí na 5 kategórií: 1) najdôstojnejší (vrchnosť); 2) rečníci (ľudia, ktorí sa zaoberajú vedou, umením a celkovo duchovnou činnosťou); 3) merači (úradníci a technickí pracovníci); 4) vojaci; 5) boháči.

Absencia čistého typu nerozumných miest bez prímesí iných typov je spojené s tým, že činnosť hlavy ktoréhokoľvek nerozumného mesta je podmienená jeho názormi, mienkou a pohnútkami jeho duše, a nie znalosťami a získaným umením. Činnosť nerozumného vládcu je charakterizovaná impulzívnosťou, ale nie špeciálne vytvorenou svetonázorovou schémou charakteru. Súčasné rozdelenie druhov miest ako i každá abstrakcia, podľa Fárábího je užitočná, pretože umožňuje posudzovať reálne mesto, jeho štruktúru, zloženie.

Šťastie ako ústredná kategória etiky Fárábího nie je niečo individuálne. Šťastie nie je možné dosiahnuť osamotene na ceste samoizolácie a mizantropie. V cnostnom meste sa realizuje šťastie ľudí, dobro, spravodlivosť a krása. “Mesto, kde si ľudia navzájom pomáhajú a dosahujú skutočné šťastie, to je cnostné mesto. Všetky mestá, národy, ktoré si navzájom pomáhajú, aby dosiahli šťastie, sú cnostnými národmi. Podobne celá planéta sa stane cnostnou, ak si národy budú navzájom pomáhať s cieľom dosiahnuť šťastie (1, s. 305).

Ako teoretický prototyp ideálneho mesta pre Fárábího slúžil “Platónov ideálny štát”. Medzi originálom a prototypom sú aj určité rozdiely. Podobne ako Platón, Fárábí delí ľudí v súvislostí s tým, akú spoločenskú užitočnú prácu vykonávajú, ale jeho členenie nevytvára až taký dojem nerovnosti medzi ľuďmi, všetkých ľudí spája ich spoločný cieľ – dosiahnuť šťastie sebazdokonaľovaním, nezávisle od toho, aké majú v spoločnosti postavenie. Platón dokonalosť prisudzuje vládcom – filozofom, menšiu – vojakom – strážcom a najmenšiu – výrobcom – roľníkom a remeselníkom. Morálne charakteristiky vládcu-panovníka sú láska k pravde, šľachetnosť, veľkosť charakteru, ktoré tvoria ideálnu morálnu normu.

Jedna z myšlienok o cnostnom meste určite pochádza od Platóna, a síce myšlienka filozofa-vládcu. V cnostnom meste zákonodarca-vládca, duchovný učiteľ spojuje svetskú moc s duchovnou mocou, filozof spojuje v sebe prednosti prvého, ovláda teóriu a je schopný ju uviesť do života. Téma výnimočnej dokonalosti vládcu mesta sa javí “ústrednou” v mechanizme spoločenského organizmu; je to obľúbená a často opakovaná téma v tvorbe Fárábího.

Fárábí ako veľký humanista svojej doby si budúcu spoločnosť predstavoval bez vojen, biedy, sníval o všeobecnom šťastí, víťazstve spravodlivosti, rovnosti, priateľstve, vzájomnej pomoci, vzájomnej úcte, sníval o vysokokultúrnej a jednotnej spoločnosti na Zemi.