Učenie o spoločenskom živote tvorí vo vedeckom dedičstve Al-Fárábího popredné miesto. Teórii spoločenského zriadenia venoval Al-Fárábí rad špeciálnych prác: "Traktát o názoroch obyvateľov cnostného mesta", "Kniha o dosiahnutí šťastia", "Občianska politika", "Aforizmy štátneho činiteľa" a ďalšie.

To, že Fárábí vypracoval v období stredoveku ucelené učenie o vzorovej spoločnosti, je všeobecne priznaným faktom. Vychádzal pritom z odkazu gréckej filozofie, predovšetkým z politických a etických ideí veľkého Aristotela a Platóna, pričom využil aj sociálne myšlienky starovekého Východu. História sociálno-politických učení sa rozhodne nemôže zaobísť bez stredovekých mysliteľov arabsko-moslimského Východu, zvlášť Fárábího.

Pri skúmaní problémov spoločenského života sa Al-Fárábí zameral na široký okruh otázok. Najdôležitejšie z nich sú: definovanie predmetu a úlohy vedy o spoločenskom živote; vznik, zloženie, štruktúra a typy spoločenských združení a kritika podľa Fárábího nesprávnych teórii; mesto-štát, zvláštnosti a život mestského (štátneho) združenia, štát a jeho formy vládnutia; miesto a povinnosti človeka v spoločnosti, otázky pracovnej činnosti, mravnosti a výchovy; konečný cieľ štátneho zoskupenia, cesty a spôsoby ako dosiahnuť šťastie.

Vedy, ktoré sa zaoberajú problémami spoločenského života sú podľa neho nasledovné: veda o mestskom alebo štátnom združení, t.j. občianska veda, právna veda a teológia. Hlavnú pozornosť venuje Fárábí občianskej vede. Podľa Fárábího filozofia ako celok, teda teoretická a praktická, slúži k dosiahnutiu dobra a šľachetnosti. Teoretická filozofia poskytuje človeku teoretické znalosti, všeobecné vedy a praktická filozofia - poznanie a prostriedky k uskutočneniu ušľachtilého, je teda bezprostredne spätá s konaním, s praktickou činnosťou človeka. "Umenie, cieľom ktorého je len dosiahnuť šľachetnosť, sa nazýva filozofiou alebo v absolútnom zmysle, múdrosťou..." (Al-Farabi, 1973, 34). Medzi úlohy občianskej vedy podľa Fárábího patrí aj popis toho, ako morálne činy a cnostné činnosti vedú ku skutočnému šťastiu, ktoré sa uskutočňuje prostredníctvom určitej politickej (štátnej) organizácii.

Základnou funkciou vládcu je uskutočnenie morálnych činov a činností, ktoré vedú ku skutočnému šťastiu. Splnenie tejto funkcie si vyžaduje od hlavy štátu naučiť sa umeniu vládnuť a mať znalosti o umení vládnutia (o vedení štátu). Vedenie štátu je dvoch typov: 1.orientované na nastolenie takých spôsobov života, činností, morálnych noriem a činov, ktoré smerujú ku skutočnému šťastiu, potom štáty takto orientované sú cnostné, ako i mestá a národy; 2. vládnutie, ktoré nastoluje také spôsoby života a činností a morálne normy, ktoré sa len zdajú, že smerujú ku šťastiu, ale v skutočnosti sa od neho vzďaľujú, potom ide o štát nerozumný, mestá a národy takého štátu sú tiež (nevzdelanými) nerozumnými.

Umenie vládnuť obsahuje dve základné časti: teoretické poznanie všeobecných zákonov vedenia a praktickú činnosť vládnutia štátom. Človek to dosiahne prostredníctvom dlhotrvajúcej politickej praxe, pozorovania a pokusov. Spojenie všeobecných teoretických znalostí s praxou umožňuje určiť metódu činnosti pri tomu zodpovedajúcich udalostiach.

V traktáte "Kniha o dosiahnutí šťastia" Fárábí, dotýkajúc sa vedy o človeku, t.j. spoločenskej vedy, ukazuje, že po vedách o nebesách, fyzikálnych javoch, rastlinách a zvieratách začína štúdium človeka - objasnenie jeho podstaty. Podľa Fárábího uskutočňuje sa to pomocou analýzy konečného cieľa ľudstva, ktorý sa dosiahne prostredníctvom cnostného konania a s lepšími ľudskými hodnotami.

Pri štúdiu konečných cieľov je nutné nájsť metódy a spôsoby ich dosiahnutia, je nevyhnutné skúmať aj protikladné morálne hodnoty - negatívne city a iné morálne normy, zvyky a mravy s cieľom objavenia a stanovenia ich príčin, aby sa odstránili prekážky ako dosiahnuť dokonalosť. V objasnení všetkých týchto otázok spočíva podľa Fárábího - úloha občianskej vedy. Úlohou tejto vedy je definovať skutočné šťastie a odlíšiť ho od zdanlivého, ilúzorného šťastia, odlíšiť cnostné hodnoty od nerozumných, definovať jednotlivé druhy umení-remesiel, ktoré majú miesto v týchto dvoch typoch miest.

Z horeuvedeného vyplýva, že predmet občianskej vedy alebo občianskej filozofie Fárábí chápe príliš široko. Zahrňuje do neho problémy štátovedy, etiky a pedagogiky, ktoré sa podriaďujú úlohe politickej organizácie štátu, ktorý je najlepším prostriedkom pre dosiahnutie skutočného šťastia medzi ľuďmi. Štátoveda, etika a veda o výchove, z ktorých sa skladá umenie vedenia, má rovnaký cieľ - definovať cesty budovania šťastia pre ľudí, hoci k plneniu tejto úlohy prichádzajú z rôznych strán.

V závislosti od problému a objektu štúdia občiansku vedu Fárábí delí na dve samostatné časti. Jedna časť obsahuje vysvetlenie, čo je to šťastie, obsahuje rozdiel medzi skutočným a zdanlivým šťastím. Vymenúva v nej činnosti, správanie, mravy a všeobecné vôľové vlastnosti, vlastné mestám a národom. Nakoniec ich delí na cnostné a necnostné. Druhá časť obsahuje spôsob organizácie cnostných vlastností a správanie v mestách a národoch a vysvetľuje autoritatívne činnosti, vďaka ktorým sa upevňuje cnostné správanie a konanie.

Vo svojom učení o vzniku a usporiadaní ľudskej spoločnosti Fárábí kritizuje tie teórie, ktoré podľa neho nezodpovedajú skutočnému stavu vecí a javia sa "nemorálnymi názormi". Jedna z "nemorálnych" teórií spočíva v prirovnávaní ľudskej spoločnosti ku spoločenstvu zvierat, pre ktoré je charakteristický neustály a krutý boj za existenciu medzi rôznymi skupinami a druhmi, vládne tu večné nepriateľstvo, sebalikvidácia, úplne chýba poriadok, systém, morálka atď. (pozri Chajrullajev, M.M., 1982, 227).

Fárábí predkladá svoju vlastnú koncepciu vzniku spoločnosti. "Človek, vychádzajúc zo svojej podstaty", píše Fárábí, "je založený tak, že k vlastnej existencii a dosiahnutiu najvyššej dokonalosti, potrebuje mnohé veci, ktoré nemôže získať pre seba sám, pre ich dosiahnutie potrebuje určité spoločenstvo ľudí, ktoré mu zabezpečí to, čo potrebuje. Pritom každý človek vo vzťahu k inému sa nachádza presne v takej istej situácii. A preto len cez združenie mnohých vzájomne si pomáhajúcich ľudí, kde každý získava pre iného nejakú malú časť toho, čo je nevyhnutné pre jeho existenciu, len tak človek môže dosiahnuť dokonalosť, ktorá mu je z jeho ľudskej podstaty predurčená. Činnosť všetkých členov takejto spoločnosti vcelku prináša každému z nich všetko to, čo on potrebuje k existencii a k dosiahnutiu dokonalosti" (Chajrullajev, M.M., 1982, 228).

Fárábí sa domnieva, že len vo vzájomnom spojení ľudí navzájom, len v sociálnej skupine môže človek existovať, žiť a dosiahnuť morálnu dokonalosť. Príčinou, ktorá ľudí privádza k združovaniu, je potreba uspokojovať svoje materiálne a duchovné potreby. Celú spoločnosť Fárábí delí na veľkú, strednú a malú. Veľká spoločnosť - to je združenie všetkých ľudí, všetkých národov, ktoré obývajú Zem; stredná - to je spoločnosť nejakého jednotlivého národa alebo národností, malá - to je spoločnosť zastúpená mestom. Mesto je prvým stupňom dokonalej spoločnosti a nachádza sa v určitej časti tohto územia, ktoré obýva ten alebo iný národ. Národ sa delí na štátne zoskupenia, a celá ľudská spoločnosť na národy.

Precíznu pozorovaciu schopnosť Fárábí prejavuje aj v otázke charakteristických príznakoch národa. Podľa neho, národy sa odlišujú tromi znakmi: prirodzenými mravmi, prirodzenými črtami charakteru a po tretie, jazykom, rečou, ktorá je prostriedkom vyjadrovania (mysle) (pozri Al-Farabi, 1973, 109).

Zaujímavé je tiež vysvetlenie príčin vzniku prirodzených mravov a charakterov, ktoré odlišujú jeden národ od druhého. Osobitosť národa vysvetľuje Fárábí zvláštnosťami geografického prostredia, v ktorom žije ten alebo onen národ, a taktiež vodou, vzduchom, rastlinami a ďalšími prirodzenými vecami, ktoré používajú. Teda podľa Fárábího geografické prostredie je dôležitým faktorom v organizácii spoločnosti, vplýva na spoločnosť cez psychiku ľudí - ich mravy a charaktery. Psychológiu ľudí spojuje s nebeskými sférami a s hviezdnym svetom.

Ako sme uvádzali, prvou formou dokonalej spoločnosti podľa Farabího je mesto, nižšou formou je napríklad spoločnosť obyvateľov dediny, obytných štvrtí, ulíc - to sú neúplné spoločnosti. Osada alebo dedina patria k mestu, lebo ho obsluhujú. Za čias Fárábího v spoločnosti zvlášť rástla úloha mesta ako centra obchodu, kultúry, štátneho zriadenia.

Fárábí delí mestá - štáty na cnostné alebo ideálne a nerozumné. Mestá, v ktorých má miesto zlo, sú nerozumné. "Mesto, v ktorých združenie ľudí si za cieľ kladie vzájomnú pomoc v činnostiach, prostredníctvom ktorých sa dosahuje skutočné šťastie, je cnostným mestom. Takýmto spôsobom sa celá zem stane cnostnou za predpokladu, že národy si budú navzájom pomáhať pri dosiahnutí šťastia" (pozri Chajrullajev, M.M., 1982, 231). Vyjadrenie Fárábího o možnosti jednotnej cnostnej spoločnosti a vzájomnej pomoci všetkých národov, hovorí o túžbe po mieri na Zemi.

Cnostné mesto - štát Fárábí prirovnáva k zdravému ľudskému organizmu, kde všetky jeho orgány sú vzájomne spojené a pomáhajú jeden druhému s tým, aby uchovali život živej bytosti a urobili ho ešte hodnotnejším. Avšak orgány tela - to sú prirodzené orgány, zatiaľ čo členovia ľudskej asociácie, hoci sú tiež prirodzenými javmi, pôsobia prostredníctvom želania a vôle. Podobne ako v ľudskom organizme, tak aj všetci členovia mesta - štátu závisia jeden od druhého bez ohľadu na to, že každý z nich zaujíma rôzne postavenie a plní rôzne funkcie.

Na čele cnostného mesta je cnostná a všetkými vážená hlava mesta, ktorej cieľom je dosiahnuť skutočné šťastie pre všetkých členov spoločnosti. V tomto meste vládne dobro a spravodlivosť, nespravodlivosť a zlo sa odsudzujú. "Mesto, kde si ľudia navzájom pomáhajú a dosahujú skutočné šťastie, to je cnostné mesto. Všetky mestá, národy, ktoré si navzájom pomáhajú, aby dosiahli šťastie, sú cnostnými národmi. Podobne celá planéta sa stane cnostnou, ak si národy budú navzájom pomáhať s cieľom dosiahnuť šťastie (Al-Farabi 1970, 305).

Nerozumnými sú také mestá, kde neexistuje predstava o skutočnom šťastí, ani sa nesnažia k nemu smerovať, ale sa starajú len o telesné zdravie, bohatstvo a rozkoše. V meste "klamstva" základným cieľom života je dosiahnuť blahobyt a bohatstvo; v meste "podlosti a nešťastia" - len telesnú rozkoš (telesné pôžitky). V "ctižiadostivom" meste sa snažia získať len vážnosť (úctu), vznešenosť; vo "mocichtivom" meste len pokoru iných. V "pôžitkárskom" meste si obyvatelia nepripúšťajú žiadnu moc nad sebou, tu vládne úplná anarchia. Pre "nestále" mesto sú typické názory a činy ako v cnostnom meste, ale do neho prenikli nerozumné myšlienky a názory, následkom čoho sa stáva nerozumným. "Zblúdilé" mesto - to je také mesto, obyvatelia ktorého majú skreslenú predstavu o dokonalosti a šťastí (pozri Chajrullajev, M.M., 1982, 232).

Vo svojej klasifikácii a charakteristike rôznych typov "cnostných" a "nerozumných" miest, Fárábí reaguje na sociálnu štruktúru vtedajšej spoločnosti, zovšeobecňuje v abstraktných kategóriách jej ideály a nedostatky, slabosti. Dáva taktiež podrobnú charakteristiku spoločenského života miest - štátov.

Fárábí považuje v organizačnej štruktúre ideálneho mesta za prirodzený princíp riadenia a podriadenia sa a vydeľuje niekoľko kategórií podrobených a podrobujúcich. Podľa neho v meste je určitý človek - vladárom, ostatní ľudia sa blížia k vladárovi v závislosti od toho, na akom stupni sa nachádzajú, podľa vlastných pomerov (majetku) a schopností a realizuje tú činnosť, ktorú si vyžaduje hlavný cieľ (pozri Chajrullajev, M.M., 1982, 233).

Celkove Fárábí nerovnoprávny stav v spoločnosti považuje za prirodzený jav, o čom svedčí ním daná gradácia spoločnosti na rôzne vrstvy vzhľadom na nerovnaký sociálny stav jeho členov, uznanie bohatstva ako nevyhnutného príznaku pre hlavu štátu, podmienky jeho autority a moci, uznanie princípu dedenia majetku a moci. Pri charakteristike vlastností (prirodzených a získaných) - hlavy mesta-štátu, Fárábí zdôrazňuje predovšetkým nevyhnutnosť existencie vzdelanosti u vladára a rad intelektuálnych a morálnych kvalít, a až potom si všíma jeho pôvod a materiálne blaho.

V ideálnom štáte Al-Fárábího sa ľudia nedelia len podľa materiálnych bláh, ale tiež podľa profesií, podľa toho, akými umeniami-remeslami sa zaoberajú. Určujúci význam pripisuje prirodzeným vlastnostiam - schopnostiam, predovšetkým rozumovým a znalostiam, získaným v procese skúsenosti a štúdia vied.

Vo svojom učení o štáte Fárábí presne definuje jeho vonkajšiu a vnútornú úlohu. Vonkajšia úloha spočíva v ochrane obyvateľov cnostného mesta alebo krajiny pred útokmi vonkajších nepriateľov, t.j. v organizácii pevnej obrany. Pre nerozumné mesto-štát sú charakteristické neustále vojny s inými mestami, nájazdy na iné krajiny, zmocnenie sa ich majetku, zobratie ich do zajatia; zatiaľ čo cnostný štát vedie len obranné vojny, aby uchránil blahobyt svojich občanov. Vzájomné zničenie, podľa Fárábího je hlavným princípom sveta zvierat, a ten, kto ho propaguje, znesväcuje ľudstvo. "Vo vzťahu k ľuďom, konštatuje Farabí, zjednocujúcim počiatkom vystupuje ľudskosť, a ľuďom pretože patria k ľudskému rodu, prislúcha udržiavať medzi sebou mier" (Chajrullajev, M.M., 1982, 234).

Vojny Fárábí delí na spravodlivé a nespravodlivé. Spravodlivé vojny sa vedú kvôli dosiahnutiu ušľachtilých cieľov, musia slúžiť spravodlivej veci a k potrestaniu tých, ktorí sa dopustili zločinov proti cnostnému mestu, zmocnili sa majetku jeho obyvateľov. Nespravodlivé vojny sú také, ktoré smerujú proti záujmom obyvateľov cnostného mesta a sledujú ziskuchtivé ciele jednotlivých vládcov. "Keď vládca vedie vojnu s nejakými ľuďmi len preto, aby ich pokoril a podriadil sebe" - píše Fárábí "chce aby si vážili jeho zákony, aby vládol nad nimi tak, ako sám zachcel, aby súhlasili so všetkými jeho nariadeniami, ktoré si len zaželá, to je - nespravodlivá vojna. Ak vedie vojnu s jediným cieľom vyhrať nad niekým - to je tiež nespravodlivá vojna. Ak vedie vojnu alebo zabíja len preto, aby utíšil svoj hnev alebo len pre potešenie, ktoré získava víťazstvom, to je tiež nespravodlivosť" (Al-Farabi, 1973, 11). Teda Fárábí kritizuje politiku vojny a vystupuje za mier a dobré susedské vzťahy medzi štátmi a národmi.

Mestá, ktoré smerujú ku šťastiu, musia si pomáhať medzi sebou - taká je predstava Fárábího. Vnútorná úloha štátu spočíva v realizácii nevyhnutných opatrení, vďaka ktorým sa dosahuje skutočné šťastie jeho obyvateľov: nastolenie spravodlivosti, vzdelanie ľudu - štúdium základných vied o bytí, jeho morálna a intelektuálna výchova, rozšírenie dobra a lepších mravov, zvykov a morálnych noriem napomáhajúcich šťastiu. Všetky ostatné problémy - ekonomické a politické sú podriadené základnej úlohe - duchovnému zdokonaľovaniu ľudí s cieľom dosiahnuť šťastie. Štát, ktorý sa sústreďuje len na ekonomické problémy, a politiku chápe ako hlavný cieľ, považuje Fárábí za nevzdelaný.

Fárábí predkladá panovníkovi ideálneho štátu rôzneho charakteru požiadavky: múdrosť, znalosť zákonov a pravidiel vládnutia štátu, znalosť vojenského umenia, spravodlivosť, lásku k pravde a ďalšie. Miesto a úloha panovníka je podmienená tým, nakoľko on stelesňuje horeuvedené kvality. Preto v závislosti od charakteru a možností ich stelesnenia hlavou štátu, môže byť jeden človek alebo dvaja, alebo aj skupina ľudí alebo ľudom vybraná osobnosť.

Keď sa Fárábí zaoberá otázkou foriem vládnutia, vychádza pritom zo skúseností obdobia, v ktorom žil, keď najrozšírenejšou formou vládnutia bola monarchia. Preto hovoril hlavne o vláde jednej osoby, ktorá by mala niektoré z horeuvedených kvalít. Opisujúc ideálneho panovníka cnostného mesta, súčasne poukazoval na to, že spojenie týchto všetkých kvalít v jednom človeku - je vec ťažká, lebo ľudí, ktorí by boli obdarovaní podobnými vlastnosťami, je veľmi málo a tvoria len menšinu. Fárábí predpokladá za panovníka mestského štátu nie jedného, ale dvoch alebo niekoľkých rovnoprávnych ľudí, ktorí majú horeuvedené vlastnosti a v súhrne zodpovedajú predloženým požiadavkám. Ale predsa len za najvhodnejší variant považuje moc jedného človeka - silnej osobnosti, vládu viacerých uznáva len pri nevyhnutnosti.

Nezávisle od toho, aké je kvantitatívne zoskupenie vládnucej skupiny, Fárábí považuje za nevyhnutný príznak možnosti kandidatúry do tejto sociálnej skupiny spolu s intelektuálnymi a morálnymi kvalitami taktiež bohatstvo. Jedine ak bude panovník bohatým, bude môcť platiť nevyhnutné výdavky, ktoré sú spojené s vládnutím v štáte a s odmeňovaním podriadených. O príčinách ako získali títo ľudia bohatstvo Fárábí nehovorí. Teda, funkciu panovníka a kolektívneho vodcu získajú podľa Fárábího vzdelaní feudáli alebo najviac dôstojné osobnosti z prostredia poprednej inteligencie. Ak by sa niekedy stalo, že u panovníka bude chýbať múdrosť - píše Fárábí, potom mestu samotnému hrozí skaza.

V traktátoch Fárábího ohľadom spoločensko-politických otázok nachádzame taktiež myšlienky o vláde ľudu a demokracii. Zo všetkých druhov nevzdelaných, nerozumných miest najbližším k cnostnému (ideálnemu) mestu je kolektívne alebo pôžitkárske mesto. Obyvatelia tohto mesta sú si absolútne rovnoprávni a slobodní vo svojich činnostiach, tu nie je podriadených ani podrobených, niet moci jedných nad druhými. Váženými panovníkmi miest sú tí, ktorí požívajú úctu. Pôžitkárske mesto - je najrozšírenejšie mesto medzi nerozumnými mestami, pretože do neho prúdia ľudia zo všetkých strán, následkom čoho v ňom sa nachádza veľké množstvo ako záporných, tak i cnostných morálnych kvalít a noriem. Vzhľadom k tomu je možné, že časom v ňom vyrastú sami dôstojní ľudia. Z takého mesta môže vzniknúť postupne cnostné mesto (pozri Al-Farabi, 1973, 69-71).

Demokratickú formu vlády Fárábí považuje za neprijateľnú v nezrelých "nerozumných" spoločnostiach - mestách, v krajinách, ktoré sú na nízkej úrovni kultúrneho vývoja. To je ale Fárábího časť odpovede. Z jednej strany sa Fárábí so sympatiou díva na slobodu a rovnoprávnosť, ale súčasne za nemožné považuje dosiahnuť všeobecné šťastie bez tvrdej a usmerňujúcej ruky panovníka, bez jeho moci tam, kde vládne anarchia, kde je pôda k rozvoju cnostných, ale aj nečestných morálnych kvalít. Na druhej strane medzi "nerozumnými" mestami, práve kolektívne mesto Fárábí považuje za najviac sa blížiace k ideálnemu mestu.

Podľa Fárábího v kultúrnych mestách a spoločnostiach, ktoré dostihli najväčšieho rozvoja, existuje možnosť slobodnej voľby profesie, vládne skutočná sloboda a rovnoprávnosť všetkých obyvateľov. V týchto spoločnostiach vládne vysoká morálka a najlepšie zvyky, obyvatelia si volia vládcu, ktorý nemá právo na absolútnu moc nad nimi. Na funkciu vládcu si vyberajú najdôstojnejších a vysoko morálnych ľudí, ktorí ich ochraňujú pred vonkajším nepriateľom a zabezpečujú im plnú slobodu. Vládcovia podobných miest vo svojej činnosti vychádzajú zo záujmov všetkých členov spoločnosti. Spoločenský záujem pre nich je vyššie osobného, neľutujú svojich síl a bohatstva pre dosiahnutie blahobytu a šťastia.

Demokraciou (demokratickou formou vlády) sa Fárábí zaoberá veľmi skúpo, preto nie je celkom jasné, v akom zmysle chápe demokraciu. Môžeme len predpokladať, že pri výbere vládcu demokratickým spôsobom, bohatstvo, ako sme už spomínali, považuje za jeden z dôležitých predpokladov dôstojnosti, a taktiež nevyhnutným prostriedkom k pokrytiu materiálnych nákladov štátu.

Ak zoberieme do úvahy, že pri analýze možných foriem vládnutia, Fárábí vychádzal v podstate z historickej skúsenosti vtedajšej spoločnosti feudálneho typu a svoj ideálny štát abstrahoval od konkrétnych čŕt spoločensko-politického života, v podstate uvádzal tri formy vládnutia: monarchiu, aristokraciu (kolektívna vláda najdôstojnejších), demokraciu. Pritom je nevyhnutné zobrať do úvahy, že Fárábí nevyjadruje svoj konečný vzťah v prospech ktorejkoľvek formy vládnutia. Hlavné pre neho je - vzdelanie ľudu, nastolenie pre ľud všeobecného blahobytu a šťastného života. Preto z troch spomínaných foriem vlády musí byť využitá tá, ktorá najviac napomáha uskutočneniu tohto cieľa.

Musíme zdôrazniť, že v dobe Fárábího všade prevládala monarchia, charakterizovaná tvrdým útlakom ľudu, nespočetnými lúpežnými vojnami a nesvármi. Preto idey Fárábího o kolektívnej, skupinovej forme vlády, o to viac demokratickej, o spravodlivom, múdrom a šľachetnom vládcovi boli len čírou utópiou.

Súčasťou problému "ideálneho mesta" Fárábího je otázka rôznych morálnych kategórií a výchovy. Dosiahnutie spoločenskej dokonalosti sa uskutočňuje v procese neustálej realizácie vysokých intelektuálnych a morálnych noriem do spoločenského života (vznikajú za prispenia vedy). Za najvyššie morálne kvality Fárábí považuje vzdelanosť, rozumnosť v činoch a v konaní, rozvážnosť, vzájomnú úctu členov spoločnosti, spravodlivosť, čestnosť, skromnosť, dobro, preferenciu záujmov ľudí pred osobnými záujmami, lásku k pravde, hrdosť, snahu k dokonalosti atď.

Stelesňujúc všetky kladné intelektuálne a morálne vlastnosti v panovníkovi mesta, Fárábí v ňom vidí ideál, za ktorým musia ísť všetci obyvatelia mesta. Preto je zaujímavé pre charakteristiku etických názorov Fárábího rozobrať jednotlivé požiadavky, ktoré smeruje k panovníkovi ideálneho štátu. Vládca spolu s intelektuálnymi vlastnosťami musí milovať pravdu, bojovať proti klamstvu, nenávidieť nespravodlivosť a tyraniu, byť spravodlivým, ale nie tvrdohlavým.

Al-Farabi. Filosofskije traktaty. Alma-Ata, 1970.

Al-Farabi. Istoriko-filosofskije traktaty. Alma-Ata, 1985.

Al-Farabi. Socialno-etičeskije traktaty. Alma-Ata, 1973.

Dějiny filosofie, Praha 1976.

http://dent.ii.fmph.uniba.sk/~filit/fil/fil.html

http://www.ulib.sk/pmsv/ms05.html

Chajrullajev, M. M. Abu Nasr Al-Farabi. Moskva 1982.

Kasymžanov, A. Ch. Abu-Nasr Al-Farabi. Moskva 1982.

In Al-Farabi`s scientific heritage, the teaching about social life is of great significance. He dealt with the theory of social order in a number of books and essays: "The Ideas of the Citizens of the Virtuous City", "A Book About Becoming Happy", "Civil Policy", "Aphorisms of the Statesman". Al-Farabi sketches the structure and types of human society, division of city-states and talks about the role of a ruler in an ideal state. The intention of an virtuous city-state is to achieve education, universal prosperity and happy living without wars and violence.